Zajedanie stresu nie je o hlade, ale o emóciách. Naučte sa ho rozpoznať a zvládnuť bez výčitiek – krok za krokom.
Poznáte ten pocit – celý deň v práci pod tlakom, potom domáce povinnosti, možno menšia hádka s partnerom… a zrazu ste pri chladničke. V ruke zmrzlina, čokoláda alebo keksík a v hlave hlas: „Zaslúžim si to.“ Vitajte vo svete, kde vládne zajedanie stresu.
A hoci si občasný úlet každý z nás môže dopriať, problém nastáva, keď sa z neho stane pravidlo.
Keď stres chutí ako chipsy
Zajedanie stresu je fenomén, ktorý pozná väčšina z nás. Niekto to volá „odmena“, iný „útok na chladničku“. Pravda je taká, že naše emócie a jedlo majú oveľa bližšie k sebe, než si myslíme.
Nie je to len o tom, že „sme hladní“. V skutočnosti nejde o hlad vôbec. Tento typ jedenia je reakciou na emócie – nudu, hnev, smútok, úzkosť či vyčerpanie. Problém je, že jedlom sa snažíme utíšiť to, čo sa v nás odohráva. A hoci nám prvé sústo prinesie krátku úľavu, o pár minút prichádza výčitka.
Emocionálny vs. fyzický hlad: Naučte sa ich rozoznávať
Vedeli ste, že emocionálny hlad prichádza náhle a nekompromisne? Zrazu „musíte“ zjesť niečo slané, sladké, tučné… Fyzický hlad je však pomalší, dá vám čas sa rozhodnúť a nevyvoláva až taký pocit naliehavosti.
Rozdiel je aj v tom, že fyzický hlad uspokojíte aj zdravším jedlom, zatiaľ čo pri stresovom jedení ide najčastejšie o kalorické „bomby“. Navyše, fyzický hlad sa skončí nasýtením. Emocionálne jedenie často končí až prázdnou misou a plným tanierom výčitiek.
Zajedanie stresu nie je chyba, ale výzva
Ak ste sa v tomto opise spoznali, nezúfajte. Nie ste sami – a čo je dôležitejšie, dá sa s tým pracovať.
- Píšte si potravinový denník.
Nie, nemusí to byť zložité. Stačí, ak si vždy pri chuti na jedlo zapíšete: čo cítim? Som hladný/hladná, alebo skôr frustrovaný/á, osamelý/á, znudený/á? Takto si rýchlo všimnete, kedy jete pre pocit, nie pre potrebu. - Nehanbite sa za svoje emócie.
Byť nahnevaný, zúfalý alebo frustrovaný je ľudské. Nemusíte sa vždy cítiť „dobre“. Nechajte emócie prísť a odísť bez toho, aby ste im dávali tanier do ruky. - Nájdite si náhradné rituály.
Namiesto čokolády skúste 10-minútovú prechádzku, dýchanie, rozhovor s kamarátkou alebo obľúbený podcast. Vytvorte si vlastný zoznam činností, ktoré vám pomôžu prepnúť myšlienky bez jedla. - Trénujte čakanie.
Povedzte si: „Počkám 10 minút. Ak potom stále budem chcieť čokoládu, dám si ju.“ Možno zistíte, že chuť medzičasom zmizla – alebo aspoň zoslabla.
Vedeli ste, že…? Mozog reaguje na cukor podobne ako na niektoré návykové látky. Práve preto má čokoláda silu, ktorá sa ťažko odmieta – najmä v stresových chvíľach.
Keď sa zajedanie stresu vymkne spod kontroly
Zmeniť svoje návyky si vyžaduje čas, trpezlivosť a predovšetkým láskavosť k sebe samému. Nejde o dokonalosť, ale o snahu. Ak však máte pocit, že jedlo vás ovláda viac než vy jeho, nebojte sa požiadať o pomoc – výživový poradca alebo terapeut vám môžu pomôcť nájsť cestu späť k rovnováhe.
Slovo na záver
Zajedanie stresu je ako rýchla náplasť na duševnú ranu. Môže na chvíľu uľaviť, ale problém nerieši. Skúste sa na seba pozerať s porozumením – nie cez prizmu výčitiek, ale ako na niekoho, kto sa učí zvládať život inak.
Pretože stres nemusíme prežúvať. Môžeme ho pochopiť. A časom ho aj zvládať bez čokoládových omrviniek na perách.
