Herečka, speváčka a režisérka Zuzana Haasová dnes žije naplno rodinou, no popri deťoch stíha viesť divadlo, umeleckú školu aj hudobné projekty. V rozhovore prezradila, prečo chce mať dcéry stále pri sebe, čo ju v živote najviac formovalo a prečo verí, že optimizmus dokáže človeku zachrániť aj tie najťažšie dni.
Čomu sa aktuálne venuješ?
V prvom rade sú to samozrejme moje deti. Johannka má len jeden rok a Marína tri, takže jedine o Romi sa už nemusím starať, len ak ma poprosí o pomoc. Je samostatná. Ale ja dlho neobsedím a pripravujem teraz aj jeden projekt pre deti. Zatiaľ nechcem prezrádzať viac, pretože keďže mám malé deti, ide to všetko pomalšie a postupnejšie.
Pripravovaná vec bude určite hudobná, keďže manžel Villiam pôsobí ako huslista, je členom v Slovenskej filharmónii. Ja spievam starý džez s mojou kapelou „The Susie Haas Band„, kde je hlavným huslistom práve on. Chceme to nejako prepojiť a zároveň po sebe niečo zanechať pre ľudstvo, deti… Veľkou motiváciou sú moje dcéry Marína, Johannka a Romi. Chcem im odovzdať niečo, čo ich posunie ďalej.
Nie som len mamičkou v domácnosti. Moje „Divadlo Haaf „funguje už 21 rokov a stále hráme predstavenia, najmä pre deti. Sama ich režírujem a pôsobí tam kapela The Susie Haas Band, aby kvalita hudby bola stále vysoko. Najstaršia sestra vyrába i navrhuje kostýmy a scénu zámerne nemáme :))). Aj môj manžel a tiež Romi, už je hotová herečka, takže máme vlastne takú rodinnú firmu. (smiech)
Keď má niekto zlú náladu, mám pocit, že mojou úlohou je rozosmiať ho. Stačí malý úsmev a mám radosť, že sa mi to podarilo.
Používame tam živú hudbu a hudobné nástroje. Snažím sa deťom prirodzene priblížiť kvalitnú hudbu, lebo nie každý rodič má chuť púšťať deťom klasiku. Tak ju do predstavení trochu ‚vtesnávam‘. Navyše veľmi rada improvizujem, takže každé predstavenie je trochu iné. Aj keď hráme tú istú rozprávku, napríklad „Odvážneho zajka„, „TyBagandžo„, vždy vznikne niečo nové.
Predstavenie TyBagandžo je o filharmónii. Manžel Viliam tam nehrá len na husliach, ale účinkuje aj ako herec. A moja dcéra Romi tam hrá na altafóne. Predtým dva roky študovala lesný roh a potom herectvo, takže aj toto všetko sa u nás krásne prepája.
V divadle hráme tiež predstavenie pre deti „Cirkus Romána„, ku ktorému vznikla aj interaktívna knižka. Ilustrácie do nej robila moja sestra Iveta.
Okrem divadla je tu i spomínaná kapela The Susie Haas Band, ktorá existuje už 18 rokov, kde sa venujem swingu. Túto hudbu miloval aj môj milovaný Labudka (Marián Labuda), ako som ho oslovovala, ktorý so mnou kedysi spieval. Nazýval ju dobrou hudbou, takže tú dobrú hudbu robím ďalej. Krstil mi tiež moju knihu poézie „Ďakujem, mojim múzom“.
Ja ťa inak obdivujem, ako to všetko popri deťoch zvládaš…
Deti sú fyzicky stále so mnou. Presne tak si to prajem mať. Nechcem ich niekde nechávať, aby ich stále niekto strážil. Chcem, aby všetko, čo robím, bolo rodinné a ich súčasťou, aby boli pri tom.
Pomáha mi moja maminka, ktorá na ne dáva pozor, ale stále sú nablízku. Veľmi málo sa stáva, že mám čas sama pre seba. Keď však deti večer zaspia, vtedy píšem texty, rozprávky a premýšľam nad ďalšími projektmi. Mám ich v hlave naozaj veľa.
Veľkou inšpiráciou sú pre mňa okrem mojich detí aj moje sestry. No inšpirujú ma i bežní ľudia a situácie. Niekto mi niečo povie a zrazu dostanem nápad.
Aj preto som sa nikdy nezamestnala niekde na stálo. Potrebujem slobodu tvoriť a robiť veci po svojom.
A ešte som si založila aj školu Haaf. Je to projekt pre deti, kde sa venujú herectvu, psychológii, hudbe aj výtvarnému umeniu. Opäť je do toho zapojená celá rodina. Najstaršia sestra Iveta učí výtvarnú tvorbu, Monika vedie pohyb (od septembra) a moja najstaršia dcéra Romi učí tanec a pantomímu. Ja učím herectvo, kde je vlastne všetko – moderovanie, spev aj pohyb. Priestor mám v knižnici na Latorickej 4, Podunajské Biskupice. Tiež na Vajnorskej 21 a v lete mám denný tábor v Tomášove, v Biskupiciach a na Vajnorskej.
Kto je tvojím najväčším vzorom alebo inšpiráciou?
Nemám jedného konkrétneho človeka. Veľkou inšpiráciou sú pre mňa okrem mojich detí aj moje sestry. Už od mladosti som snívala o tom, že budem mať divadlo troch sestier. Zatiaľ ho síce nemáme, ale každá z nás má svoje divadlo, robí svoje projekty a stále ich prepájame.
Inšpirujú ma však aj úplne bežní ľudia a situácie. Niekto mi niečo povie a zrazu dostanem nápad. Môže to byť staršia pani, dieťa alebo človek, ktorého stretnem na ulici. Veľmi ma ovplyvnil aj pedagóg Ján Klimo, ktorý ma učil javiskovú reč a ako správne rozprávať. Ale celkovo sú mojimi vzormi ľudia z môjho života.
Nikdy sa nezobúdzam so zlým pocitom. Už len to, že sa zobudím, je podľa mňa obrovský dar.
Čiže nie je to jeden človek, ale viacero a tiež bežné životné udalosti…
Presne tak. Ja mám pocit, že každý deň zažijem niečo zaujímavé. Večer si vždy premietnem, čo bolo pekné, vtipné, alebo za čo som vďačná. Veľa vecí si zapamätám ako malé príbehy, ku ktorým sa vraciam a robia mi radosť. Alebo ich využívam v predstaveniach, v knihách, či keď spievam s kapelou a moderujem.
Pomáha ti to zvládať aj horšie dni?
Ja sa nikdy nezobúdzam so zlým pocitom. Už len to, že sa zobudím, je podľa mňa obrovský dar. Samozrejme, bývam unavená a nevyspatá, ale vždy vidím na dni niečo pozitívne.
Niekto povie, že je škaredé počasie, ale ja si poviem, že je perfektné, len sa treba lepšie obliecť. Slnko predsa stále svieti, aj keď je za mrakmi. (smiech)
Ty keď niekam prídeš, vždy si pozitívne naladená…
Áno, každého to potom naštve. (smiech)
Ale vážne, keď má niekto zlú náladu, mám pocit, že mojou úlohou je rozosmiať ho. Stačí malý úsmev a mám radosť, že sa mi to podarilo.
Páči sa mi, keď vie človek odpustiť. Keď dokáže brať veci s humorom a nadhľadom. Lebo keď si všetko berieme príliš osobne, iba sa trápime.
Akú vlastnosť na ľuďoch nemáš rada?
Nemám rada klamstvo. Keď ti niekto klame do očí. Ale inak sa snažím chápať, prečo sa ľudia správajú zle. Často za tým býva nešťastie alebo bolesť. Vtedy sa snažím pochopiť, čo človek prežíva.
A naopak, čo si na ľuďoch najviac ceníš?
Páči sa mi, keď vie človek odpustiť a vyčistiť si vzťahy. Keď dokáže brať veci s humorom a nadhľadom. Lebo keď si všetko berieme príliš osobne, iba sa trápime.
Čo bolo tvojou najväčšou životnou premenou?
Keď som mala asi šestnásť rokov, dohodli sme sa doma so sestrami, že si budeme hovoriť pravdu úplne na rovinu. Bolo to veľmi ťažké obdobie, plné hádok, sĺz a emócií, ale zároveň oslobodzujúce.
Odvtedy všetko riešim otvorene. Keď niečo pokazím, potrebujem si to vykomunikovať. A funguje to.
Dokonca som po 25 rokoch oslovila režiséra, s ktorým som mala konflikt ešte ako dieťa. Obaja sme si to vysvetlili, poplakali si a bola to obrovská úľava. Myslím si, že na vyčistenie vzťahov nikdy nie je neskoro.
Čo by si chcela naučiť svoje deti?
Určite optimizmus. Chcem, aby nikdy nepociťovali beznádej. Aby vedeli, že vždy existuje viac možností. Keď jedna cesta nevyjde, prídu ďalšie. Nikdy nemeň cieľ, vždy meň iba plán.
Hovorím to aj mojej najstaršej dcére Romi, v živote nikdy nie je len jedna možnosť. Treba hľadať ďalšie cesty a pokračovať ďalej. Kým človek žije, vždy sa dá niečo zmeniť. A práve toto by som chcela deťom odovzdať najviac.
Zdroj foto: Robo Homola, Tibor Zlievsky,
