Jeho meno sa stalo synonymom zvodcu a milovníka žien. Giacomo Casanova však posledných trinásť rokov života neprežil na cestách ani v spoločenských salónoch veľkých európskych miest. Usadil sa na Zámku Duchcov, stal sa knihovníkom a práve tu sa odohral aj príbeh s mladou Dorotkou. Skončil sa tak, ako by od legendárneho Casanovu čakal málokto.
Giacomo Casanova. Stačí vysloviť jeho meno a netreba veľa vysvetľovať. Aj takmer tri storočia od jeho narodenia ním označujeme mužov, ktorí dokážu očariť ženy a striedajú jednu lásku za druhou. Skutočný Casanova bol však omnoho komplikovanejšou osobnosťou.
Bol dobrodruh, svetobežník, spisovateľ, vzdelanec a muž, ktorý sa počas života pohyboval v najvyšších spoločenských kruhoch. Vyštudoval právo, precestoval veľkú časť Európy a jeho život bol plný prudkých zvratov. Avšak je označovaný aj za filozofa či človeka so záujmom o množstvo oblastí. O to väčší kontrast predstavuje posledná kapitola jeho života.
V roku 1785 sa totiž jeho domovom stal Zámok Duchcov v severných Čechách. Namiesto ďalších ciest po Európe ho čakali knihy, písací stôl a život na sídle Valdštejnovcov. Zostal tu trinásť rokov – až do svojej smrti v roku 1798. A ani tu sa podľa tradovaného príbehu úplne nevyhol láske.
Z dobrodruha sa stal zámocký knihovník
Na Duchcov prišiel Casanova už ako muž, ktorý mal svoju najväčšiu spoločenskú slávu za sebou. Gróf Josef Karl Emanuel z Valdštejna mu ponúkol miesto knihovníka a spoločníka. V zámku získal nielen strechu nad hlavou a existenčné zabezpečenie, ale aj veľmi slušný plat – 1 000 zlatých ročne.
„Giacomo Casanova prišiel na Duchcov v roku 1785 ako šesťdesiatročný muž, zlomený, bez peňazí a bez svojej niekdajšej slávy,“ približuje jeho príchod sprievodkyňa na Zámku Duchcov. Miesto knihovníka však podľa nej vnímal skôr ako „zlatú klietku“ a vyhnanstvo na vidieku. No napriek nadštandardnému finančnému zabezpečeniu nebol Casanova na Duchcove úplne spokojný. Chýbali mu Benátky, spoločenský ruch a kultúrny život, na ktorý bol celé desaťročia zvyknutý. Pre človeka, ktorý celý život cestoval, spoznával nové mestá a ľudí a vyhľadával spoločnosť, to bola veľká zmena.
Keď Casanovu trápila nuda, začal písať
Čo robiť, keď sa dobrodruh ocitne na jednom mieste a zrazu má až priveľa času? Casanova písal.
Práve Duchcov sa stal miestom vzniku jeho najvýznamnejšieho literárneho odkazu. Počas tunajšieho pobytu sa venoval viacerým dielam a vznikali tu aj jeho slávne pamäti Histoire de ma vie – Príbeh môjho života. Najrozsiahlejšie vydanie jeho pamätí má približne 4 000 strán. V nich otvorene opisoval vlastný život, povolania, cestovanie, spoločnosť svojej doby a, samozrejme, aj milostné dobrodružstvá. Paradoxne teda práve nuda, na ktorú sa na Duchcove sťažoval, pomohla vytvoriť dielo, vďaka ktorému jeho meno prežilo stáročia. Sprievodkyňa počas výkladu jeho duchcovské obdobie približuje slovami: „Práve tu, z čistého zúfalstva, nudy a hnevu na celý svet, sa rozhodol napísať svoje pamäti.“
Služobníctvo slávneho Casanovu veľmi nemuselo
Romantická predstava starnúceho dobrodruha, ktorý pokojne sedí pri stole a zapisuje svoje spomienky, má však aj menej idylickú stránku. Casanova sa na Duchcove údajne často dostával do konfliktov so služobníctvom. „Kým gróf ho rešpektoval ako vzdelaného spoločníka, zámocké služobníctvo ho doslova nenávidelo,“ hovorí sprievodkyňa.
Podľa jej rozprávania si z neho sluhovia robili žarty. Mali mu napríklad presáľať polievku alebo priniesť studenú kávu. Casanova tieto drobné vojny znášal ťažko a grófovi sa na správanie personálu opakovane sťažoval. Slávny milovník, ktorý kedysi vedel očariť aristokratické salóny, sa tak na sklonku života musel vyrovnávať aj s oveľa prozaickejšími problémami.
Lenže jeden z duchcovských príbehov ukazuje, že jeho záujem o ženy zrejme ešte úplne nezmizol.
Potom prišla mladá Dorotka
Keby zámocké múry dokázali hovoriť, práve tento príbeh by patril medzi tie, ktoré by návštevníci chceli počuť ako prvé. S Casanovovým pobytom na Duchcove sa totiž spája legenda o mladej Dorotke.
Podľa tradovaného príbehu sa starnúci Casanova s mladou dievčinou zblížil. Keď Dorotka nečakane otehotnela, medzi ľuďmi sa začalo hovoriť, že otcom dieťaťa môže byť práve slávny Talian. Predstava bola lákavá. Muž, ktorý mal za sebou nespočetné milostné dobrodružstvá, mohol na sklonku života prežiť ešte jeden románik. A Casanova sa podľa príbehu zachoval spôsobom, ktorý možno mnohých prekvapí.
Bol ochotný si Dorotku vziať
Casanova údajne ponúkol Dorotke riešenie, ktoré by od večného dobrodruha možno málokto očakával. Ak by ho pred svedkami označila za otca dieťaťa, bol pripravený priznať sa a dokonca si ju vziať za manželku. V dobovej spoločnosti by tým mladej žene pomohol vyhnúť sa hanbe spojenej s nemanželským dieťaťom. Sprievodkyňa príbeh podáva takto: Casanova bol pripravený „chlapsky sa priznať“ a Dorotku si vziať, ak by ho označila za otca. Lenže potom prišlo rozuzlenie. Dorotka napokon prezradila, že otcom jej dieťaťa je mladý maliar Franz Xaver Schöttner.
Muž, ktorého meno sa stalo synonymom lámania ženských sŕdc, tak podľa legendy na sklonku života zažil situáciu, v ktorej dostal prednosť mladší súper.
Treba však zdôrazniť, že ide o legendu, nie ako bezpečne doložený Casanovov románik. Práve ako súčasť miestnej tradície však dodnes patrí k najpútavejším rozprávaniam spojeným s jeho pobytom na Duchcove.
Casanova nebol iba muž, ktorý zvádzal ženy
Príbeh Dorotky dokonale zapadá do obrazu, ktorý si o Casanovovi vytvorila populárna kultúra. Zároveň však môže zakrývať inú stránku jeho osobnosti. Bol vzdelancom a autorom, ktorý sa zaujímal o široké spektrum tém ako napríklad matematiku, diplomaciu či lotériu. Aj samotný zámok dnes návštevníkom predstavuje oveľa komplexnejšieho Casanovu než iba legendárneho milovníka. Obýval miestnosti biliardového krídla v severnom trakte zámku. Mal pracovňu a izbu a dnešná prehliadková trasa venovaná jeho životu zahŕňa deväť miestností. Okruh bol pri príležitosti 300. výročia Casanovovho narodenia zrekonštruovaný a v roku 2025 znovu otvorený.
Návštevník tak môže vstúpiť do prostredia, ktoré pripomína jeho posledné životné obdobie – ďaleko od Benátok a veľkých európskych dvorov.
Na Duchcov chodila európska smotánka
Casanova pritom nebol jedinou slávnou osobnosťou, ktorá prekročila prah Zámku Duchcov. Od polovice 18. storočia bolo na zámku mimoriadne rušno. Blízke Teplice patrili k vyhľadávaným kúpeľom a na Duchcove sa organizovali divadelné a hudobné predstavenia, bankety či rôzne slávnosti.
Medzi významnými návštevníkmi sa objavili Friedrich Schiller, Johann Wolfgang von Goethe, Ludwig van Beethoven či Fryderyk Chopin. Oficiálna história zámku spomína tiež Lorenza Da Ponteho a Charlesa de Ligne. V tomto prostredí teda Casanova nebol exotickou výnimkou. Duchcov bol miestom, kde sa šľachtický život stretával s kultúrou, hudbou a významnými osobnosťami svojej doby.
Zámok má aj ďalšie príbehy plné tajomstiev
Za pozornosť pritom stojí aj osud ďalších obyvateľov Duchcova. Koncom 19. storočia tu žil Jiří Vilém z Valdštejna so svojou mladou manželkou Pascalinou z Metternichu. Ich manželstvo trvalo iba niekoľko rokov.
Pascalina zomrela ako 28-ročná a jej smrť neskôr obklopili rôzne špekulácie a legendy. Objavovali sa verzie o komplikovanom pôrode, srdcovej príhode či predávkovaní morfínom. Najdramatickejšia ľudová legenda dokonca tvrdila, že ju mali napadnúť poľovnícke psy.
Jej manžel Jiří Vilém ju dlho neprežil. Tento nespútaný bohém a vášnivý fajčiar vraj denne vyfajčil neuveriteľných 60 až 80 cigariet a zomrel vo veku iba 37 rokov. Aj tieto osudy dodávajú prehliadke zámku výrazne ľudskejší rozmer.
Kreslo pripomína Casanovove posledné chvíle
Casanovov život sa na Duchcove skončil 4. júna 1798, keď mal 73 rokov. V expozícii sa nachádza aj kreslo, ktoré sa spája s jeho poslednými chvíľami a v ktorom mal naposledy vydýchnuť.
Podľa tradície pred smrťou vyslovil slová: „Žil som ako filozof a zomieram ako kresťan.“ No pravdepodobne ide o legendu a nemožno ich považovať za bezpečne doložený doslovný výrok.
A tajomstvo pokračuje aj po jeho smrti.
Nikto presne nevie, kde Casanova leží
Casanovu pochovali v Duchcove pri kaplnke svätej Barbory. Presné miesto jeho hrobu sa však postupom času stratilo. Dnes preto neexistuje miesto, o ktorom by bolo možné s istotou povedať: tu odpočíva Giacomo Casanova. V areáli ho pripomína pamätný náhrobok s latinským nápisom. Je v tom zvláštny paradox.
O Casanovovom živote vieme obrovské množstvo podrobností najmä preto, že nám ich sám zanechal vo svojich pamätiach. Poznáme jeho cesty, dobrodružstvá, ženy aj konflikty. No miesto, kde sa jeho životná cesta definitívne skončila, zostáva neznáme.
Muž, ktorý lámal srdcia, a dievčina, ktorá mu dala košom
Možno práve preto je duchcovská kapitola Casanovovho života taká príťažlivá. Obracia naruby všetko, čo si s jeho menom zvyčajne spájame. Namiesto večného cestovateľa vidíme knihovníka. Namiesto muža obletovaného spoločnosťou človeka, ktorý sa sťažuje na nudu a konflikty so služobníctvom. Namiesto mladého zvodcu sedemdesiatnika za písacím stolom.
