Pozná to množstvo rodičov. Prídete na návštevu k starým rodičom, otvoríte dvere a namiesto objatia či otázky, ako sa máte vy, sa všetka pozornosť okamžite presunie na vaše dieťa. Babička s úsmevom berie vnúča do náručia, dedko už vyťahuje sladkosti alebo hračky a vy si v duchu hovoríte: „Aha, tak ja som tu vlastne len vodič.“
Môže to byť úsmevné, občas trochu bolestivé, no zároveň fascinujúce. Mnohí rodičia majú pocit, že ich vlastné mamy a otcovia zrazu milujú svoje vnúčatá ešte viac, než kedysi milovali ich. A hoci to znie ako prehnané rodinné klišé, vedci tvrdia, že na tomto pocite môže byť kus pravdy.
Výskumy totiž naznačujú, že mozog starých rodičov reaguje na vnúčatá úplne inak než na ich dospelé deti.
Keď sa z rodiča stane starý rodič
Stať sa rodičom býva jedným z najsilnejších emocionálnych momentov v živote človeka. Mnohí opisujú prvé stretnutie s novorodencom ako okamih, ktorý zmení všetko. No zaujímavé je, že podobne intenzívne emócie často prežívajú aj starí rodičia pri narodení svojich vnúčat.
Psychológovia hovoria, že vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami je výnimočný. Nie je totiž zaťažený každodenným stresom, povinnosťami ani neustálym rozhodovaním, ktoré rodičovstvo prináša.
Kým rodičia riešia prebdené noci, školské povinnosti, financie či výchovu, starí rodičia si môžu užívať predovšetkým tie krajšie stránky detstva – smiech, hry, objatia a spoločné chvíle.
Práve to môže vysvetľovať, prečo sa niekedy zdá, že puto medzi nimi a vnúčatami je až neuveriteľne silné.
Veda skúmala mozog babičiek
Túto zaujímavú otázku sa rozhodli preskúmať aj vedci. Výskum vedený profesorom Jamesom Rillingom sledoval mozgovú aktivitu 50 starých mám. Vedci im ukazovali fotografie ich vnúčat a následne fotografie ich dospelých detí.
Výsledky mnohých prekvapili.
Keď babičky pozerali na svoje vnúčatá, aktivovali sa oblasti mozgu spojené s emocionálnou empatiou. Inými slovami, staré mamy intenzívne prežívali emócie svojich vnúčat. Ak sa dieťa smialo, cítili radosť. Ak plakalo, vnímali jeho bolesť a nepokoj.
James Rilling výsledky opísal veľmi jednoducho: staré mamy sú doslova „naladené“ na emócie svojich vnúčat.
Situácia sa však zmenila pri fotografiách ich vlastných dospelých detí. Vtedy sa aktivovala iná časť mozgu, oblasť spojená skôr s kognitívnou empatiou. To znamená, že sa snažili pochopiť, čo ich deti prežívajú alebo prečo sa správajú určitým spôsobom, no emocionálna reakcia už nebola taká silná.
Inak povedané – pri vnúčatách cítili emócie, pri dospelých deťoch ich skôr analyzovali.
Za všetkým môže byť „faktor roztomilosti“
Vedci si myslia, že odpoveď môže byť jednoduchšia, než sa zdá. Malé deti majú podľa odborníkov prirodzene vyvinuté črty, ktoré v dospelých vyvolávajú silné ochranárske a emocionálne reakcie.
Veľké oči, detský hlas, úsmev či bezprostrednosť aktivujú v mozgu mechanizmy starostlivosti a pripútania. Tento efekt funguje nielen u rodičov, ale aj u starých rodičov.
Profesor Rilling dokonca naznačil, že malé deti dokážu „aktivovať“ nielen materský mozog, ale aj ten starorodičovský.
Dospelé deti už jednoducho nemajú rovnaký efekt. Neznamená to, že ich rodičia milujú menej. Skôr ide o to, že vzťah sa časom mení. Z emocionálnej starostlivosti sa postupne stáva partnerstvo medzi dospelými ľuďmi.
Starí rodičia majú menej stresu a viac radosti
Veľkú úlohu zohráva aj psychická pohoda. Rodičovstvo býva nádherné, no zároveň mimoriadne náročné. Neustála zodpovednosť dokáže človeka vyčerpať.
Starí rodičia sa však často nachádzajú v úplne inej životnej situácii. Nemusia riešiť každodenné konflikty, známky v škole, ranné vstávanie či finančné zabezpečenie domácnosti. Vnúčatá si môžu jednoducho užívať. Presne to vystihla aj jedna stará mama v diskusii na internete, ktorá sa snažila rodičov trochu upokojiť.
Napísala, že svoje vnúčatá nemiluje viac než vlastné deti, pretože viac už ani milovať nedokáže. Rozdiel podľa nej spočíva v tom, že byť babičkou je v mnohých smeroch jednoduchšie a pokojnejšie. Ako matka niesla obrovskú zodpovednosť. Ako stará mama si môže dovoliť viac spontánnosti, radosti a bezstarostných chvíľ.
A práve to si mnohé rodiny všimnú.
Prečo to môže rodičov bolieť
Hoci ide o prirodzený jav, niektorých rodičov môže správanie starých rodičov zasiahnuť. Najmä v období, keď sami čelia únave, stresu a tlaku spojenému s výchovou detí. Psychológovia však upozorňujú, že nejde o súťaž v láske. Starí rodičia svoje deti neprestávajú milovať. Len ich vzťah dostáva inú podobu. Dospelé dieťa už nepotrebuje rovnakú starostlivosť ako kedysi. Naopak, vnúča v starých rodičoch opäť prebúdza potrebu ochraňovať, utešovať a rozmaznávať.
Zaujímavé je, že silné puto medzi starými rodičmi a vnúčatami môže byť prospešné pre obe strany. Deti získavajú pocit bezpečia, rodinnej stability a podpory. Starší ľudia zase často pociťujú väčšiu životnú spokojnosť, menej samoty a viac psychickej pohody.
Láska sa nemení, mení sa jej forma
Ak teda nabudúce uvidíte svoju mamu alebo otca, ako sa pri pohľade na vaše dieťa doslova rozžiaria, nemusíte mať pocit, že ste boli zosadení z trónu. Veda síce naznačuje, že starí rodičia môžu k vnúčatám cítiť intenzívnejšiu emocionálnu reakciu, no neznamená to, že svoje deti milujú menej.
Možno len po rokoch objavili spôsob, ako si rodičovstvo užívať bez stresu, tlaku a strachu z každodenných povinností. A práve preto dokáže byť vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami taký výnimočný, silný a plný radosti.
