Zámok Slatiňany bol pre Auerspergovcov skutočným domovom, v ktorom dôležité miesto patrilo aj koňom. Dnes na túto tradíciu nadväzuje miestny žrebčín so starokladrubskými vraníkmi. Malebný areál zaujal aj filmárov – nakrúcalo sa tu viacero filmov a seriálov. Vybrali sme sa po jeho stopách.
Sú miesta, ktoré si možno prezrieť miestnosť po miestnosti, vypočuť si dátumy, mená majiteľov a architektonické slohy a po odchode z nich si pamätať najmä pekný nábytok. Slatiňany fungujú inak. Tu sa pomerne rýchlo pristihnete pri predstave, že niekto práve zišiel po schodoch, v kuchyni sa začalo variť, deti vybehli do záhrady a zo stajní sa ozval dupot kopýt.
Kastelán Jaroslav Bušta počas našej návštevy vystihol charakter miesta jednoduchým rozdielom medzi dvoma slovami – dom a domov. „Auerspergovia z tejto ´chalupy´ postupne urobili vlastne domov. A to je to, čo tento zámok odlišuje od všetkých ostatných. Pretože dom a domov sú dve rôzne slová,“ vysvetľoval. Slatiňany podľa neho predstavovali miesto, kde sa rodili a vychovávali deti, kde rodina žila, venovala sa svojim záľubám a prijímala priateľov. Na oficiality mali Auerspergovci iné sídla – napríklad Žleby či paláce v Prahe a vo Viedni.
Nie reprezentácia, ale skutočný život
História zámku Slatiňany je podstatne staršia než obdobie Auerspergovcov. Stavba prešla vývojom od stredovekej tvrdze cez renesančné a barokové úpravy až po podobu, ktorú výrazne ovplyvnilo 19. storočie. Najsilnejšiu stopu však v Slatiňanoch zanechali práve Auerspergovci. Rod pochádzal z Kraňska na území dnešného Slovinska a v spoločenskej hierarchii patril mimoriadne vysoko. Slatiňany spočiatku využíval najmä ako letné sídlo a miesto spojené s jesennými poľovačkami. Postupne sa však ich význam zmenil.
Najmä za Františka Jozefa z Auerspergu sa stali najmilovanejším rodinným sídlom. Zámok sa pritom prispôsoboval modernej dobe. Pribúdali kúpeľne, toalety, pohodlnejšie komunikácie, kanalizácia či centrálne vykurovanie. Interiéry získali dnešnú podobu prevažne na prelome 19. a 20. storočia. Bušta vysvetľuje, že aj preto sa súčasná expozícia nesnaží návštevníka zahltiť desiatkami šľachtických mien. Jej stredobodom je František Jozef Auersperg a život jeho rodiny. Jednotlivé miestnosti potom postupne odkrývajú ďalšie vrstvy: výchovu detí, cestovanie, fotografovanie, kone, správu majetku aj súkromie rodiny. „Je to vlastne návrat do časovej bubliny, keď sa z 21. storočia zrazu dostanete o 130 rokov dozadu,“ približoval nám kastelán charakter prehliadky.
Zámocká kuchyňa, v ktorej sa opäť varí
Ak je niekde pocit návratu do minulosti mimoriadne silný, je to zámocká kuchyňa. Nie je vytvorenou kulisou. Kuchyňa sa v tejto časti zámku nachádza už celé stáročia. Kastelán počas prehliadky upozornil, že priestor slúžil tomuto účelu už od 16. storočia. Dominantou je veľký historický sporák dodaný viedenskou firmou Josef Viktorin. A nejde iba o predmet, na ktorý sa dnes nesmie siahnuť. Po rekonštrukcii je opäť funkčný.
Obnova historického sporáka stála približne milión českých korún a umožnila vrátiť do kuchyne oheň, varenie aj pečenie. Jaroslav Bušta si fungovanie zariadenia vyskúšal osobne – piekol v ňom napríklad kysnuté lekvárové buchty. Podľa jeho skúseností trvá približne hodinu a pol, kým sa sporák dostane na optimálnu teplotu. Aj to vysvetľuje, prečo musel kuchynský personál kedysi vstávať už okolo štvrtej ráno.
Počas našej návštevy už kastelán hovoril aj o ďalšom pláne. Pred sviatkom svätého Martina sa v historickej kuchyni chystali piecť svätomartinské rožteky.
Sporák je pritom technicky fascinujúce zariadenie. Jedno kúrenisko umožňovalo variť, piecť, ohrievať vodu či udržiavať pokrmy teplé. Súčasťou zariadenia bol dokonca ražeň, ktorého mechanizmus dokázal využívať prúdenie horúceho vzduchu na automatické otáčanie mäsa. V Slatiňanoch tak návštevník veľmi rýchlo pochopí, že modernizácia šľachtického sídla neznamenala iba nový nábytok. Bola to technická revolúcia v každodennom živote.
V roku 1924 zámok prešiel ďalšou výraznou modernizáciou vykurovania. Majiteľ teda zámok nevnímal iba ako reprezentatívnu pamiatku, ale snažil sa ho stále zveľaďovať. „On k tomu pristupoval ako k svojmu rodinnému domčeku, len je to trošku väčší rodinný domček,“ poznamenal kastelán s úsmevom.
Od zámku ku koňom je to iba pár krokov
A potom prichádza druhá polovica slatiňanského príbehu, ktorou sú kone. Nie sú dodatkom k histórii zámku. Sú jednou z jej hlavných línií. František Jozef Auersperg bol milovníkom koní a práve jazdectvo a chov koní výrazne formovali celý areál. Dnešný Hřebčín Slatiňany vznikol v roku 1898 ako zámocký žrebčín. Auerspergovci tu spočiatku chovali najmä dostihové kone a kone určené na parforsné poľovačky. Po druhej svetovej vojne sa však začala úplne iná kapitola. Do Slatiňan prišli starokladrubské vraníky. „Prví starokladrubáci sa sem dostávajú vlastne až po druhej svetovej vojne,“ vysvetľoval nám sprievodca v žrebčíne. S ich príchodom je neoddeliteľne spojené meno profesora Františka Bílka, významného českého hipológa, ktorý sa zaslúžil o záchranu vraného starokladrubského koňa. A slovo záchrana v tomto prípade nie je prehnané.
Čierne kone, ktoré takmer zmizli
Starokladrubský kôň patrí medzi najstaršie plemená koní na svete a je najstarším pôvodným českým plemenom. Jeho história súvisí s Kladrubmi nad Labem, kde Rudolf II. v roku 1579 povýšil tamojší chov na cisársky dvorný žrebčín. Úloha bola jasná: produkovať reprezentatívne kočiarové kone pre panovnícky dvor.
Vznikol mohutný galakarosiér, kôň určený na ťahanie slávnostných kočiarov. Plemeno vyrástlo na základe starošpanielskej a starotalianskej krvi. „Je to najstaršie české pôvodné plemeno koní,“ zdôraznil sprievodca v slatiňanskom žrebčíne. Pripomenul tiež, že biele kone slúžili najmä na cisárskych a kráľovských dvoroch, zatiaľ čo vraníky boli spojené predovšetkým s cirkevnou reprezentáciou.
Po rozpade monarchie však prišli ťažké časy. Vraníky boli považované za menej perspektívne a ich stádo sa dramaticky zmenšovalo. Profesor František Bílek zhromaždil zvyšky chovného materiálu v Průhoniciach pri Prahe a pustil sa do mimoriadne náročnej regenerácie plemena. V auguste 1945 sa stádo presunulo z Průhoníc do bývalých Auerspergovských stajní v Slatiňanoch. Regenerácia pokračovala ďalšie desaťročia a bola zavŕšená v 70. rokoch. Dnes Národný žrebčín Kladruby nad Labem chová približne 500 starokladrubských koní. Približne polovicu tvoria beluše v Kladruboch nad Labem a druhú polovicu vraníky spojené so Slatiňanmi.
Spoznáte ho podľa nosa
Keď sa k starokladrubskému koňovi priblížite, jeho charakteristický profil nemožno prehliadnuť. Typickým znakom je klabonosá, teda konvexná hlava, výrazné veľké oko, mohutný klenutý krk, široký a hlboký hrudník a charakteristický pohyb s vysokou akciou predných končatín v kluse. Kone podľa slov sprievodcu dosahujú v kohútiku približne 160 až 175 centimetrov a vážia okolo 600 až 700 kilogramov. Naživo však napriek mohutnosti nepôsobia ťažkopádne. Práve naopak. Ich držanie tela, pohyb a pokojná dôstojnosť okamžite vysvetľujú, prečo boli stvorené pre ceremoniál.
Stajne tu nie sú múzeom
Hřebčín Slatiňany nie je skanzenom, kde sa návštevníkom ukazuje dávno zaniknutý spôsob chovu, ale živou prevádzkou. Nachádzajú sa tu plemenné žrebce aj plemenné kobyly a kone sa pripravujú pod sedlom aj v záprahu. Výcvik sa končí skúškami výkonnosti. Preto sa môže stať, že pri návšteve nájdete niektoré stajne takmer prázdne. „Väčšinu kobýl tu cez deň neuvidíme, pretože sú každý deň bez ohľadu na počasie vonku na pastve,“ upozornil nás sprievodca. V jednej zo stajní sme však zastihli kobylu s mláďaťom, ktoré zostalo vo vnútri pre menší problém s kopýtkami. Takže i takýto detail pripomína, že za romantickou predstavou čiernych koní cválajúcich po krajine je každodenná starostlivosť, veterinárna kontrola, kŕmenie, výcvik a presne vedený chov.
Kočiare, staré sane a kúsok Popolušky
Jedným z najpríjemnejších prekvapení prehliadky je kočiareň. Stoja v nej kočiare určené na každodennú prevádzku aj slávnostné príležitosti. Zachovali sa napríklad historické kočiare typu Milord či ľahšia Victoria, pomenovaná podľa britskej kráľovnej Viktórie. Pochádzajú z konca 19. storočia. Nájdete tu i pôvodné kočiarové sane z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré sa podľa sprievodcu dokonca ešte príležitostne zapriahajú, hoci v posledných rokoch čoraz menej – jednoducho preto, že býva málo snehu. „Možno niekomu pripomínajú sane z Popolušky, pretože je to ten istý typ,“ poznamenal sprievodca počas prehliadky.
Miesto poznajú aj televízni diváci
Hlavné nádvorie žrebčína môže byť povedomé aj ľuďom, ktorí v Slatiňanoch nikdy neboli. Nakrúcal sa tu totiž známy československý seriál Dobrá voda z prostredia koní a dostihov. Ako nám povedal sprievodca, v seriáli sa často objavovalo práve hlavné nádvorie a tunajšie stajne. Filmovú minulosť má aj samotný zámok. Jeho autentické priestory využili viaceré produkcie. Výraznú úlohu zohrali napríklad vo filme Slúžka režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Nie je ťažké pochopiť prečo. Slatiňany nemusia obdobie okolo roku 1900 umelo predstierať. Mnohé priestory ho stále prirodzene nesú v sebe.
Zámok, park, žrebčín. Jeden príbeh
Zámok a žrebčín by bola škoda vnímať ako dve samostatné turistické atrakcie. Patria k sebe. Rovnako ako k nim patrí okolitá krajina. Zámocký areál nadväzuje na anglický park a širšiu komponovanú krajinu Slatiňansko-Slavicko. Samotný areál zámku tvorí budova s anglickým parkom a drobnou architektúrou a dnešná prezentácia sa postupne vracia k obdobiu okolo roku 1900. Kastelán nám pripomenul, že širší Slatiňansko-Slavický areál má približne 50 štvorcových kilometrov a vznikal ako komponovaná lovecká krajina ovplyvnená cestami Auerspergovcov do Anglicka. Súčasťou tohto sveta je aj “Švýcárna“, dnes spojená s prezentáciou starokladrubského koňa, či ďalšie drobné stavby v krajine. Až pri pohľade na celý tento komplex začne byť zrejmé, že Auerspergovci nevytvárali iba zámok, ale celú krajinu pre svoj spôsob života.
Starokladrubský kôň prežil aj pád monarchie
Príbeh Slatiňan má preto zvláštnu pointu. Šľachtická rodina odišla. Monarchia zanikla. Majetky zmenili vlastníkov. Zámok sa stal pamiatkou. Kone však zostali. Dokonca plemeno, ktoré bolo svojím pôvodným poslaním späté s cisármi, kráľmi a cirkevnými hodnostármi, prežilo svet, pre ktorý bolo vyšľachtené. A našlo si nový. Starokladrubské kone dnes slúžia pri ceremoniálnych príležitostiach, v záprahoch, drezúre aj pri rekreačnom jazdení. Ich pôvodná reprezentatívna úloha však úplne nezmizla.
Zaujímavosti:
- Časť zariadenia zo Slatiňan si „zahrala“ vo filme Amadeus. Svetoznámy film Miloša Formana sa síce priamo na zámku nenakrúcal, no zo Slatiňan bola na nakrúcanie zapožičaná časť historického mobiliára a vybavenia.
- Na zámku sa zachovalo približne 10-tisíc historických fotografií. Auerspergovci sa nielen nechávali fotografovať v známych ateliéroch, ale fotografovali aj sami. Za jednou zo stien sa dokonca nachádza čierna komora, kde fotografie vyvolávali.
- Deti zo zámku mali vlastné malé hospodárstvo? V drevených domčekoch v areáli sa učili starať o záhony či kŕmiť sliepky. Podľa kastelána išlo o akúsi „školu hrou“.
- Auerspergovci vytvorili okolo sídla rozsiahlu komponovanú krajinu? Na park nadväzovala obora s výletnými a odpočinkovými miestami, loveckým zámočkom, Sovím domčekom, psincom, strelnicou či romantickou eremitážou. Súčasťou krajiny boli aj aleje prispôsobené jazde kočom.
- Slatiňany majú aj vlastnú „filmovú kuchyňu“? V historickej zámockej kuchyni sa nakrúcal televízny program Herbář pri príležitosti 200 rokov od vydania kuchárky Magdalény Dobromily Rettigovej.
