Na prvý pohľad pokojné miesto uprostred Chtelnice ukrýva príbehy, ktoré by pokojne vystačili na historický film. Miestny kaštieľ hostil Máriu Teréziu, zažil obdobie bohatstva, poľovačky, plesy, rabovanie aj desaťročia chátrania. Dnes sa do jeho miestností vracia umenie, hudba a ľudia. A keď vás kaštieľom sprevádzajú miestni, história zrazu prestáva byť iba súborom dátumov.
Kaštieľ v Chtelnici patrí ku kúriám, ktoré vás neohromia hneď po príchode, no keď mu dáte trochu času, prekvapí vás nielen svojou minulosťou. Keď vstúpite do jeho areálu, na budove stále vidieť stopy času. Nie všetko je dokonale zrekonštruované a možno práve v tom spočíva jeho čaro. Za oknami, múrmi a dverami sa totiž postupne odkrývajú štyri storočia histórie – od uhorskej šľachty cez návštevu Márie Terézie až po časy, keď sa zdalo, že kaštieľ už nikto nezachráni. Dnes je situácia iná. V jednej miestnosti visia obrazy, v ďalšej sa konajú kultúrne podujatia, obnovená kaplnka môže poslúžiť pri svadobnom obrade a hlboko pod budovou sa nachádzajú rozsiahle pivničné priestory.
„Čo sa dá, to robíme, pomaly ho zachraňujeme. Je to náročné ekonomicky, ale musíme sa oň starať, lebo je to história našich predkov,“ hovorí starosta Chtelnice Ján Horváth. Ako dodáva, miestni sú na kaštieľ hrdí, pretože je neoddeliteľnou súčasťou minulosti obce.
Začalo sa to renesančnou kúriou
História tohto miesta siaha najmenej do 16. storočia. Archívne dokumenty ukazujú, že už v roku 1584 pozýval chorvátsky bán Krištof Ungnad hostí na svadobnú hostinu svojej dcéry do novej renesančnej kúrie v Chtelnici. Práve z nej postupnými prestavbami vznikol dnešný kaštieľ. Významnú úlohu v jeho dejinách zohrali Erdődyovci. Rod bol s Chtelnicou spätý približne dve a pol storočia a sídlo postupne prestavoval. Najväčší architektonický rozkvet prišiel v 18. storočí, keď kaštieľ získal barokovú podobu. Neskôr ho prevzali Pálffyovci, ktorí pokračovali v úpravách a využívali ho najmä ako letné a poľovnícke sídlo.
Chtelnica mala jednu veľkú výhodu – polohu. V okolí boli rozsiahle lesy a kvalitné poľovné revíry, pričom neďaleko viedli dôležité cesty. „Bolo to veľmi výhodné miesto. Pálffyovci využívali najmä krásne lesy a poľovné revíry,“ približuje sprievodca kaštieľa Ján Lukačovič. A nešlo iba o miesto, kam šľachta prichádzala odpočívať. Chtelnica bola dôležitou súčasťou Dobrovodského panstva, ku ktorému v rôznych obdobiach patrilo viacero okolitých obcí.
Keď na nádvorie prichádzali koče s najvýznamnejšími hosťami
Ak by sme sa mohli v Chtelnici vrátiť do leta roku 1775, kaštieľ by sme pravdepodobne nespoznali. Práve vtedy ho navštívila Mária Terézia. Nebola to nenápadná zastávka panovníčky na ceste krajinou. Erdődyovci pripravili niekoľkodňový program s poľovačkami, plesmi, koncertmi, hostinami a ohňostrojom. Predstava dnešného pokojného nádvoria plného kočov, vojakov, šľachty a služobníctva pôsobí takmer filmovo. Práve takéto udalosti však ukazujú, aký význam kaštieľ vo svojej dobe mal. Medzi významných hostí spájaných s miestom patrili aj František Lotrinský a cisár Jozef II.
Luxus, z ktorého zostali najmä záznamy
Honosný život sa neodohrával iba na nádvorí. Dobové inventáre približujú interiéry, ktoré sa s dnešnou podobou kaštieľa porovnávajú len ťažko. V miestnostiach sa nachádzalo viac než 130 obrazov. Medzi nimi mali byť portréty poľského kráľa Jána III. Sobieskeho či ruského cára Petra Veľkého.
Kaštieľ bol zariadený empírovým nábytkom, nechýbali lustre, habánska keramika z Dechtíc ani holíčsky porcelán. Súčasťou sídla bola knižnica s množstvom kníh a súkromná kaplnka.
Podobne reprezentatívne pôsobilo okolie. Pálffyovci v 19. storočí upravili park na anglický krajinársky park s vodnými plochami, vzácnymi drevinami, skleníkmi, sochami či letohrádkom.
Dnes si jeho niekdajšiu podobu treba do veľkej miery predstavovať. Mnohé predmety zmizli a niektoré časti areálu zanikli. História však zostala zapísaná v archívnych dokumentoch a predovšetkým v rozprávaní miestnych.
Zámocká kaplnka dostala druhý život
Počas prehliadky sa dostávame aj do jedného z najpôsobivejších obnovených priestorov – niekdajšej kaštieľskej kaplnky. Šľachtici si ju nechali zriadiť, aby nemuseli cestovať do vzdialenejšieho kostola. Podľa sprievodcu sa kaplnka spomína už okolo roku 1770. V minulosti sa v nej pravidelne slúžili omše.
Časom však aj ona schátrala a časť pôvodného vybavenia zmizla. Dnes je priestor zrekonštruovaný a opäť funkčný. Konajú sa tu menšie kultúrne podujatia, koncerty či svadobné obrady. „Keď bývajú menšie svadby, nevesta alebo ženích si zoženú kňaza, tu ich oddá a potom môže byť posedenie v pivniciach,“ opisuje sprievodca.
Zaujímavý osud má aj obraz Ukrižovania, ktorý dnes návštevníci vidia pri oltári. Pôvodná podoba diela sa nezachovala. Pri rekonštrukcii sa však podarilo nájsť podklady k podobnému dielu v Česku a podľa nich vznikla nová verzia obrazu.
Pod kaštieľom sa skrýva ďalší svet
Ak je kaplnka svetlou a elegantnou tvárou kaštieľa, pivnice ukazujú jeho úplne inú stránku. Schádzate nižšie a teplota aj atmosféra sa menia. Pred vami sa otvára dlhý klenutý priestor. Podľa sprievodcu má pivnica približne 67 metrov.
A jej história je poriadne pestrá.
V rôznych obdobiach slúžila na hospodárske účely, neskôr aj na skladovanie ovocia a zeleniny. Po vojne tu dokonca vznikla jednoduchá koľajnička, po ktorej sa pohyboval vozík s drevenými debničkami. Produkcia sa odtiaľ následne rozvážala do predajní v okolí. Dnes vyzerá priestor celkom inak. Sú tu dlhé stoly a konajú sa tu svadby, ochutnávky vín, výstavy či stretnutia miestnych organizácií. Je to pekný príklad toho, ako možno historický priestor využívať bez toho, aby zostal iba zakonzervovanou spomienkou.
Kaštieľ takmer prehral boj s časom
Najväčšia premena Chtelnického kaštieľa sa však neodohrala za šľachticov, ale v posledných desaťročiach. Po odchode Pálffyovcov a udalostiach prvej polovice 20. storočia objekt postupne strácal pôvodnú funkciu. Výrazným zásahom boli rabovačky po prvej svetovej vojne. Z kaštieľa zmizla veľká časť zariadenia a nasledujúce desaťročia priniesli ďalšie zmeny využitia. Neskôr tu fungovala napríklad škola či sklady. Údržba historickej stavby však nebola jednoduchá a stav budov sa postupne zhoršoval.
Ján Lukačovič si obdobie pred obnovou pamätá veľmi dobre. „Roky a roky tento kaštieľ chátral. Bol v dezolátnom stave, zatekalo sem a veľa vecí bolo zničených. Nábytok tu prakticky nebol,“ spomína. Veľká časť obnovy prebehla v rokoch 2014 až 2016. Peniaze však boli iba jednou časťou príbehu. Druhou boli ľudia.
Brigády aj trikrát do týždňa
Na záchrane areálu sa výrazne podieľali miestni dobrovoľníci. „Chodilo sem okolo 25 až 30 ľudí. Keď sa práce blížili ku koncu, brigády bývali niekedy aj trikrát do týždňa,“ spomína Lukačovič. Práve tento detail veľa napovedá o vzťahu miestnych ku kaštieľu. Nie je to anonymná pamiatka, ktorú niekto opravil a otvoril turistom. Pre mnohých obyvateľov Chtelnice je súčasťou ich vlastného príbehu. Starosta Ján Horváth to pomenúva jednoducho: „Chtelničania sú na tento kaštieľ hrdí, pretože je to vlastne ich minulosť.“ Hlavná budova pritom stále nie je kompletne obnovená. Zrekonštruované a funkčné sú viaceré okolité pavilóny aj pivničné priestory, zatiaľ čo ďalšie časti si vyžadujú postupnú starostlivosť.
Z kaštieľa sa stalo miesto, kde sa opäť stretávajú ľudia
Najväčšou zmenou oproti minulosti možno nie sú nové omietky ani opravené miestnosti. Je ňou návrat ľudí. V areáli dnes funguje galéria, konajú sa výstavy maliarov, sochárov a fotografov, besedy, koncerty a komunitné podujatia. Jednotlivé priestory využívajú aj miestne združenia či rodiny s deťmi.
A celé to podľa sprievodcov stojí do veľkej miery na dobrovoľníckej práci. „Nemáme zamestnancov,“ spomína Lukačovič reakciu jednej z návštevníčok, ktorá sa ho pýtala, koľko ľudí galériu prevádzkuje. „Pýtala sa ma: Ako to potom môžete robiť?“ Odpoveď je vlastne ukrytá v celom príbehu kaštieľa. Robia to ľudia, ktorým záleží na tom, aby miesto nezmizlo.
A čo tajné chodby a poklady?
Bez legendy by starý kaštieľ azda ani nebol kaštieľom. Ani Chtelnici sa nevyhli príbehy o tajných podzemných chodbách, ktoré mali viesť z areálu do okolia a v nebezpečných časoch slúžiť ako únikové cesty. Rozpráva sa tiež o stratených pokladoch a priestoroch, ktoré ešte stále nevydali všetky svoje tajomstvá. Sprievodcovia však pri podobných príbehoch zostávajú opatrní. Legendy sú legendy a historické dokumenty ich existenciu nepotvrdzujú. Možno je to tak lepšie. Niektoré tajomstvá totiž starým sídlam jednoducho pristanú.
Do Chtelnice sa dá vybrať aj bez auta
Kaštieľ v Chtelnici je zároveň jednou zo zastávok výletných autobusov Hop&Chill, ktoré v druhej sezóne vypravuje oblastná organizácia cestovného ruchu Rezort Piešťany.
Chtelnica je súčasťou trasy Krakovany – Vrbové – Chtelnica. Výlet spája viacero miestnych príbehov – od krakovianskej čipky cez kúriu Mórica Beňovského a šikmú vežu vo Vrbovom až po záverečnú prehliadku chtelnického kaštieľa. Súčasťou programu je aj zastávka v lokálnom vinárstve.
„Cieľom je ukázať piešťanský región, ako ho poznajú len miestni a často ani oni nie,“ vysvetľuje výkonná riaditeľka Rezortu Piešťany Tatiana Nevolná. Organizátori podľa nej vyberali zastávky tak, aby sa ľudia dostali aj na menej známe miesta mimo tradičných turistických trás.
A práve Kaštieľ v Chtelnici do tejto myšlienky zapadá možno lepšie než mnohé známejšie pamiatky. Nemá dokonale naleštenú fasádu ani interiéry zariadené tak, ako vyzerali pred dvesto rokmi. Namiesto toho ponúka niečo iné – autentický príbeh miesta, ktoré bolo na vrchole, takmer zaniklo a dnes sa vďaka ľuďom z obce pomaly vracia späť do života.
