Všimli ste si, že ak s nami niekto nesúhlasí, alebo povie niečo, čo sa nám nepáči, prestaneme počúvať a v hlave začneme spriadať plány na svoju obranu alebo útok?
Často to končí hádkou, prinajmenšom zlým pocitom, že nám dotyčná osoba krivdí, nerozumie, nerešpektuje nás.
Ak odoláme pokušeniu obhajovať sa alebo útočiť, pozorne si druhú stranu vypočujeme, budeme zvedaví na dôvody, skúsenosti, informácie, z ktorých vychádzala pri svojich tvrdeniach, nemusí to tak dopadnúť.
Ak s niečím nesúhlasíme, máme iný názor, ako náš partner, skôr ho presvedčíme o našom názore, ak mu dáme najavo, že počúvame jeho námietky. Hľadáme to, čo nás spája a vymedzujeme sa len voči tomu, s čím nerezonujeme. Neútočíme, naopak ukazujeme, že sme otvorení iným názorom a snažíme sa byť objektívni. Tým mu prejavujeme náš skutočný záujem a rešpekt.
Bude to fungovať, ak:
- Skutočne počúvame (nie len počujeme).
- Hľadáme, čo je na jeho názoroch pravdivé, s čím rezonujeme, s čím/ s akou časťou toho, čo hovorí, súhlasíme.
- Pri argumentácii najskôr hľadáme to dobré, čo funguje/ s čím súhlasíme/ čo je fakt a oceníme to. Až potom vylepšujeme.
Napr.:
Počúvam, čo hovoríš, a potom reagujem:
„Áno, na tvojom názore sa mi páči…“, „ Z toho čo hovoríš, súhlasím s ….“
A potom dodám svoju myšlienku:
„… a ešte by sme mohli…“ , „… a pre mňa je ešte dôležité….“, „… a k tomu chcem pridať ešte….“
Ďalším tipom na vytváranie atmosféry spolupráce namiesto konfrontácie je sústredenie sa na spojku „ALE“. „Ale veď „ale“ používame, ako keď dýchame!?“ Bežne si neuvedomujeme, že sme sa práve nadýchli a vydýchli. A istotne, sme tak urobili! ☺
Spojka „ale“ je totiž toxická, preto je s ňou potrebné manipulovať len s ochrannými pomôckami. Presvedčiť sa o tom môžeme na nasledujúcom príklade:
Ktorá z nasledujúcich viet vyznieva konfrontačne, a ktorá skôr nabáda k hľadaniu riešenia?
- „Ja chcem ísť k moru, ale ty chceš ísť do hôr.“ („Stále je medzi nami nejaký problém…“, „Nikdy sa mi nechceš prispôsobiť…“, „Mali by sme sa rozísť pre neprekonateľné rozdiely!“)
- „Ja chcem ísť k moru a ty chceš ísť do hôr. („Čo s tým urobíme?“, „Ako to vyriešime?“)
Snažme sa, aby naše diskusie boli o spoločnom hľadaní objektívnych kritérií. Veď je len na nás, či chceme byť súčasťou riešenia, alebo problému.
A nezabúdajme – požadované správanie môžeme vyvolať tým, že ho ukážeme ako prví.
