Mlynská dolina v Bratislave bola v treťohorách ukrytá pod hladinou obrovského jazera. Obývali ho lastúrniky, lastúrničky a iné živočíchy typické pre morské pobrežia s prítokom sladkej vody z potokov. Vyplýva to zo štúdie geológov z Univerzity Komenského v Bratislave a Slovenskej akadémie vied, uverejnenej v „open access“ časopise Rivista Italiana di Paleontologia e Stratigrafia. Medzinárodný tím tvorili okrem Slovákov aj vedci z Francúzska a Rakúska.
Hoci išlo o vnútrozemské more so slanou vodou podobnou Kaspickému moru, nazývalo sa Panónske jazero. V čase pred viac ako 10,6 miliónmi rokov dosahovalo v regióne svoj maximálny plošný rozsah a siahalo od Viedne až po Belehrad a Transylvániu. Miestami malo hĺbku cez jeden kilometer. Panónske jazero bolo neskôr vyplnené prevažne dunajskými sedimentmi a vytlačené na juh až do oblasti Srbska, kde zaniklo pred 4 miliónmi rokov.
„Prítomnosť treťohorných sedimentov bola v Mlynskej doline známa, no presný vek ani charakter prostredia pre tieto usadeniny doposiaľ nebol určený,“ hovorí hlavný autor článku Michal Šujan z Univerzity Komenského. Pracovníci katedry geológie a paleontológie z UK vykonali výkopové práce vo svahu univerzitného kampusu v Mlynskej doline.
Na ručne vykopanom odkryve pozorovali striedanie bahnitých vrstiev uložených pod hladinou Panónskeho jazera, vrstiev piesku nanášaných vlnobitím a vrstiev drobného štrku ukladaných potokmi ústiacimi z Malých Karpát, ktoré tvorili sústavu ostrovov. Prúd vody, vytvorený na dne vlnením, tvoril podvodné duny, ktoré sú zmenšeným ekvivalentom púštnych dún a vznikajú podobným procesom pod vodnou hladinou.
„Na hraniciach vrstiev boli dobre viditeľné bioturbácie – stopy, ktoré vytvorili živočíchy obývajúce paleodno jazera pri hľadaní potravy a tvorení chodbičiek. Našli sme tu aj fosílie nanoplanktónu a lastúrničiek,“ opisuje Michal Šujan. „Fosílna fauna naznačuje dynamické podmienky v blízkosti pobrežia s prítokom sladkej vody z potokov. Takéto podmienky nie sú pre živočíchy ideálne, ale mierne stresujúce, čo sa prejavilo na neveľkej pestrosti fosílií,“ pokračuje.
Autori ďalej vrstvy datovali pomocou kozmogénneho berýlia, čo je pomerne nová metóda určovania veku rozvíjaná na Katedre geológie a paleontológie PriF UK. Vďaka nej potvrdili, že vrstvy sa na dne vtedajšieho mora uložili v rozmedzí 10,9 – 10,6 miliónmi rokov. „Tento typ sedimentov je pre náš výskum výzvou, pretože medzi fosíliami často nachádzame aj staršie druhy, ktorých schránky boli recyklované pri erózii, napríklad uložených v mori Paratethys, ako sú piesky Sandbergu,“ uzatvára Michal Šujan z Univerzity Komenského.
Vďaka informácii, že svahy Malých Karpát boli obmývané Panónskym jazerom až do výšky dnešného univerzitného kampusu vieme o prepojení vôd pokrývajúcich v minulosti dnešnú Záhorskú a Podunajskú nížinu.
„Som rád, že sa naši geológovia a paleontológovia rozhodli preskúmať nám dôverne známy priestor Mlynskej doliny,“ povedal rektor UK Marek Števček. „Pochopenie zmien, ktoré nastali v priebehu desiatok miliónov rokov v našom priestore nám okrem iného pomôže lepšie porozumieť aktuálnym fenoménom klimatických zmien,“ dodal.
Výskum podporila Agentúra na podporu výskumu a vývoja prostredníctvom grantov s číslami APVV-16-0121 a APVV-20-0120.